Pomohol si sám sebe?
Hej, tým že pomôžem im pomôžem aj sebe.
Máš to vo svojich rukách Maťo. Dúfam že sa znovu nepopáliš.
To dúfam aj ja. Ale zdá sa, že sa obloha rozjasňuje a všetko bude dobré.
Ó, aký si poetický.
To viem asi najlepšie.
Zmenil si sa? Vieš sám seba v tomto posúdiť?
Zmenil, asi hej. Nie je to ako na začiatku.
Nič nie je ako na začiatku, všetko sa mení, takže podľa tohto to nemôžeš súdiť.
Dobre. Tak ti to poviem tak že sa cítim inak pretože…
…už nemyslíš na to zlé, teda vlastne nemyslíš na to tak aktívne ako čerstvo po tom ako si sa tu ocitol a bol sám.
Presne.
Všetko čo si prežíval alebo prežívaš, alebo dokonca aj prežiješ má určitý zmysel, aký, na to musíš prísť sám. Neunáhli sa a silou-mocou nehľadaj to po čom tak túžiš. Ak urobíš túto chybu, tvoje sny sa budú vzďaľovať, nechaj tomu čas a voľný priebeh.
Ale…
…viem, škrie ťa to a hovoríš si že bez toho asi nedokážeš ísť ďalej. Taký pocit má množstvo ľudí a robia preto chyby.
Prišiel ďalší deň a s ním aj ničnerobenie, Veď, ako vždy. Nemal som tu okrem chodenia do domova a neustáleho vyhrávania na gitare nič iné robiť. Začalo to byť jednotvárne a nudilo ma to.
Sedel som na terase a hľadel na oblohu. Myslel som na Patricka, trápilo ma že sa dostal do takej partie. V hĺbke duše je zranený a preto siaha po cigaretách a alkohole v nádeji že mu to pomôže. Každý človek si to asi myslí. Upokojuje ho tá myšlienka že je tu niečo ľahko zohnateľné čo uspokojí ich rozbúrené vnútro. No keď to skončí, zistia že stratili tým viac ako získali. Pocit upokojenia potom upadne.
Jediné čo som dokázal urobiť bolo zložiť pre neho nejakú pesničku.
Vzali ti krídla, životný priestor,
nevnímali tvoju zranenú tvár,
tak rád by si ucítil ten vietor,
čo ti násilím vzali.
Vzali ti veľa, nevedeli čo,
nevedeli ako ťa ranili,
ako im to pomôže a prečo,
prečo ťa nemohli už nechať tak.
Ty sa už nedokážeš rozhodnúť,
siahaš po tom čo je zlé a podlé,
už nevieš na ktorú stranu siahnuť,
či len spať alebo svetom kráčať.
Neskôr som túto pieseň dokončil. Chcel som to zahrať v domove ale neviem či by pochopil že je to práve pre neho.
Celé doobedie som len hral na námestí, prechádzal sa. Keď som pozrel na zárobok, začal som byť zúfalý. Nestačilo to ani na zaplatenie izby. Bodaj by mi ten tajný neznámy poslal nejaké peniaze. Ale o tom môžem len snívať. Už dlhšie sa neozval, nenapísal mi list. Stále mi však do izby prichádzajú raňajky. Možno mi už tú vďaku dostatočne prejavil, preto žiadny list, nič.
Začínali sa pre mňa ťažké časy. Ako z nich mám vyplávať a neutopiť sa?
Sadol som si na lavičku a jedol chleba ktorý som si urobil ešte v hotely. Ocitol som sa v úplne inom svete, vo svete kedy ma nič netrápilo iba som pomaly žul a hrýzol. Spomínal som na posledný deň doma, ako som si musel ostrihať vlasy, ako mama na mňa kričala, ako som sa cítil. Spomínal som na narastajúci pocit ktorý vyvrcholil útekom. To nasadnutie na vlak a míňanie domova si pamätám pridobre. Necítim ľútosť, možno trochu za tým známym a prebádaným. Človek má len jeden domov to ja nemôžem povedať že tu je môj domov. S tadiaľ zkade som utiekol, tam je môj domov.
Dostal som krídla a mohol letieť. Využil som to. Zatiaľ som neľutoval že som tu. Aj keď sa mnohé stalo, to patrí k životu, ale tam, tam ma prenasledovali len divné myšlienky a hnev.
Stále je vo mne tá bolesť, ale netrápim sa už nad tým, pretože viem že tu vždy a bude a akokoľvek by som sa snažil nikdy by som ju neodvrátil.
Keď som dojedol, znovu som sa pobral hrať no dlho som nevydržal, po pol hodine som sa zbalil a uspokojil aj s tým čo mám.
Moje kroky viedli do domova. Čím bližšie som sa k nemu približoval, tým viac som myslel na Patricka. Nikdy som s ním neprehovoril ani jediné slovo. Chcel som vedieť čo sa s ním deje, bál som sa že to zájde priďaleko. Musím ho vytiahnuť von z tej partie a ukázať mu krajší, iný život.
Otvoril mi vychovávateľ na ktorého to bolo asi veľa pretože dychčal ale aj sa usmieval. Akokoľvek by deti boli divoké alebo zlé, aj tak ich mal rád. Povedal mi že už od mladosti chcel plniť toto poslanie, bol na to povolaný.
Aj mojím poslaním to asi bolo pretože som sa cítil v tomto prostredí dobre. Počas tých hodín čo som tam strávil, Patrick len sedel, niečo písal, niekedy len tak zavrel oči a načúval mojej hre. Dokonca som mal pocit že sa aj usmieva.
„Teraz je ten správny čas.“ Povedal som si a začal hrať pieseň ktorú som zložil pri myšlienke na neho. Zozačiatku sa mi zdalo že ho to nezaujalo no už po prvej slohe bol ponorený do tohto môjho textu a piesne. Vedel že sa týka jeho, vedel, že mu tým chcem niečo povedať, pretože som sa na neho usmial. Keď som dohral, išiel som do predsiene kde som si zobral notes s akordmi aby som mohol hrať i naďalej.
Všimol som si že Patrick zostal v pomykove a nevedel čo mal robiť. Asi si začal uvedomovať čo robí, pretože som mu to povedal spôsobom ktorý ho napĺňa. Hudbou.
Nastal večer a s ňou aj udalosť ktorá sa mi navždy vryje do pamäte zistením, že pomoc je životne dôležitá a keď nie je správne načasovaná, táto chyba stojí priveľa.
Bolo deväť hodín keď sme zistili že niekto v domove chýba. Samantha. Vychovávateľ ju nevidel na večeri. „Čo teraz?!“ vystrašene pobehoval. „Ideme ju hľadať.“ Povedal som a prehodil si gitaru cez plece. „idem s tebou.“ Ozval sa Patrick a prehodil cez seba bundu. „Fajn.“
Vonku bola zima a ona sa túlala niekde v meste, teraz večer ktorý je tak nebezpečný. „Kde by mohla ísť?“ spýtal som sa a zohrial si trochu ruky vo vreckách. „Netuším.“ „Stalo sa toto prvý krát či to už niekedy predtým urobila?“ „Hej, ale to sa len na chvíľu skryla.“ „Čo jej vtedy bolo?“
„Vravela že má v sebe nejaký tlak, že to tu už nevydrží.“ Znepokojovalo ma čo mi o nej Patrick hovoril. Navonok sa javila ako vyrovnaná a rozumné dievča No vo svojom vnútri bola veľmi zranená čo ju privádzalo k divným myšlienkam. „Hocikedy hovorila že by bolo lepšie keby túto bolesť skončila.“ „To nie je dobré. Poponáhľajme sa do parku.“ „Prečo akurát tam?“ „Všimol som si ju tam pár krát keď som hral. No rýchlo zmizla.“
Smerovali sme tam a moje tušenie sa vyplnilo. Sedela tam obklopená dymom a úplne opitá plakala a vracala. Pripomínala mi mňa v tú noc keď ma Kristy zachránila.
„Sam, si v poriadku?“ Pribehol k nej Patrick a tuho ju objal. Ona mala sklenený výraz, oči sa jej zatvárali a kolísala sa. „Prečo si to urobila Sam, hm?“ Ja som sa na tie scény pozeral len z diaľky a srdce mi prudko bilo. Uvedomil som si že to dievča potrebuje spoločnosť, pomoc, nájsť v niekom oporu, možno druhú rodinu ktorú za takých dramatických okolností stratila.
„Takto ju nemôžeme doniesť do domova.“ Povedal som a pomohol jej vstať no neudržala sa ani na nohách. „To hej, ale kam pôjdeme?“ „Ku mne do hotela, obaja. Postaráme sa o ňu.“ „Ale čo povieme vychovávateľovi?“ Tuto som už nevedel vymyslieť nič. Keby sme im povedali pravdu, bol by to veľký problém pre Sam a to nechceme. „Povieme že sa trochu zatúlala a že keď sme ju našli, bola hlboká noc.“ Navrhol som napokon.
Položili sme ju na posteľ. Tuho zaspala no my sme nemohli. Pohľad na ňu nás vyľakal a nedal nám spať.
Sedeli sme vonku na terase a mlčky hľadeli na hviezdy. „Máš pekné piesne Maťo.“ prihovoril sa mi Patrick a zadíval sa na mna. „Ďakujem, ty má tiež talent na rap.“ „Ako vieš? Veď…“ „…počul som ťa, na WC. Pár krát sme sa tam stretli ale ty si o tom nevedel.“ Ďakovne sa iba usmial. Znovu nastalo ticho a počuli sme iba svrčky, žaby, šum lístia. Obaja sme boli romantici a naplno sme si tento večer užívali.
„Niekedy mám pocit akoby všetko išlo vybuchnúť. Prečo?“ Zaznela jeho naliehavá otázka tichom. „Pretože možno je to naozaj tak. Možno v sebe dusíš toľko, že to spôsobuje ten pocit bolestivej a náhlej explózie. „Veď svoje pocity dávam do mojej hudby a pomáha to.“ „Ale ako vidíš, niekedy nie. Niekedy ti nepomôže hudba, rap, básne. Niekedy sa tomu problému musíš postaviť zoči-voči a čeliť bolesti alebo strachu. Je to strastiplná cesta no ten koniec stojí za to. Radšej trpieť a navždy sa utrpenia zbaviť ako trpieť a nikdy ho neodohnať preč. Čo ta trápi Patrick, hm?“ Iba mlčal. Pochopil som že nechce o tom hovoriť, rešpektoval som to. Možno príde raz čas kedy mi to povie a ja mu pomôžem. Dúfam že to zvládnem ale dôvera a viera v lepší svet je prvým krokom k riešeniu.
Obaja sme si ľahli no nevedeli sme dlho zaspať tak sme si šepkali a debatovali o textoch a hudbe, o našich obľúbených kapelách a hudobných projektoch.